Ľuboš Lopatka: Odberatelia štátnych teplární v Bratislave a Košiciach by mohli mať lacnejšie teplo
12.4.2021
Problémom teplární vo vlastníctve štátu v Bratislave a v Košiciach sú nevýhodné zmluvy z minulosti na dodávky tepla od externých dodávateľov. So šéfom MH Manažment a MH Teplárenského holdingu Ľubošom Lopatkom a obchodným riaditeľom teplární Vojtechom Červenkom sme sa rozprávali aj o ukončení spaľovania uhlia a problematickom projekte Zvolenskej teplárenskej. Časť Košíc by mohla vykurovať geotermálna energia už v roku 2026, podmienkou sú eurofondy. Vedenie holdingu tvoríte vy ako generálny riaditeľ a šesť riaditeľov zodpovedných za vybrané činnosti. Prečo ste sa rozhodli pre takúto štruktúru? Ukázal sa holdingový model ako životaschopný?
Ľuboš Lopatka: MH Teplárenský holding (MHTH) združuje 6 štátnych teplárenských akciových spoločností. Jeho súčasťou je zníženie počtu riadiacich stupňov a počtu vedúcich zamestnancov. Čo je však najpodstatnejšie, eliminuje chybovosť a svojvôľu, ktorá v teplárňach až donedávna existovala. Je striktne dodržiavaná kontrola štyroch očí, čiže nie je možné, aby jeden človek, resp. predstavenstvo mohli rozhodnúť o niečom bez poznania súvislostí. Zásadné rozhodnutia musia byť najskôr odobrené holdingovými riaditeľmi a následne odsúhlasené akcionárom.
Ak by MHTH nefungoval, nebolo by to o jeho neživotaschopnosti, ale len pochybení nás, ktorí sme súčasťou vedenia holdingu, resp. jednalo by sa o moje osobné zlyhanie. Šesť riaditeľov teplární je tu kvôli tomu, že každá tepláreň má vlastnú právnu subjektivitu, zásadné rozhodnutia sa však robia na úrovni holdingu. Môj kolega pán Vojtech Červenka je zodpovedný za obchod celej skupiny MHTH.
Keďže sme chceli konať rýchlo, vytvorili sme virtuálny holding, čo je zrejme unikát v rámci štátnej správy na Slovensku. Oficiálne vznikol 23. júla 2020 a podarilo sa nám do jeho vedenia dostať skvelých ľudí. Za každým z mojich najbližších kolegov je úspešný biznis príbeh a nielen v rámci SR. Takýto model riadenia je vo svete úplne bežný. Z holdingovej štruktúry je každému zrejmé, že existuje jednotné vedenie, princípy a pravidlá. Toto doteraz v štátnych teplárňach na Slovensku absentovalo. Firma buď mala alebo nemala šťastie na toho, kto bol vybraný do jej vedenia. Šesť teplárenských spoločností doteraz fungovalo solitérne napriek tomu, že medzi nimi existuje veľa podobností. Nevyužívali sa synergie, ktoré súvisia s možnosťou zdieľať niektoré činnosti. To sme chceli zmeniť. Od začiatku je naším hlavným cieľom zvyšovať profitabilitu teplární a súčasne minimalizovať ceny tepla pre občana.
Aké systémové zmeny sa vám podarilo zaviesť pri kľúčovom nákupe energetických komodít? V prípade štátnych teplární to znamená najmä zemný plyn, biomasu, ale čiastočne stále aj uhlie.
ĽL: Pri nákupe čohokoľvek je hlavným parametrom úspechu dobrý úmysel. Za nákup palív je zodpovedný kolega vo funkcii chief procurement officer (CPO). Pri nákupe uhlia vyrokoval ceny, ktoré nám rapídnym spôsobom znížili ročné náklady. Pre rok 2021 predstavuje úspora na uhlí približne 1,7 milióna eur. Pri drevnej štiepke, ktorú spaľujeme v teplárňach vo Zvolene a Martine, sa ušetrilo minimálne ďalších 1,6 milióna eur.
Ďalšou komoditou je zemný plyn, ktorý má tiež na starosti CPO s čiastočnou podporou kolegu, ktorý sa celý profesionálny život pohybuje v oblasti obchodu s plynom. V súčasnosti zastáva funkciu generálneho riaditeľa Bratislavskej teplárenskej.
V prípade elektriny sme v aktívnej dvojúlohe, pretože ju nielen spotrebuvávame, ale zároveň aj vyrábame.
Teplárenský holding plánuje najneskôr v roku 2023 vylúčiť z palivovej základne uhlie. Stihnete to?
ĽL: V súčasnosti sa čierne uhlie spaľuje v Košiciach a hnedé uhlie v Žiline. Do roku 2023 máme zámer so spaľovaním uhlia skončiť. Treba však dodať, že na rozhodnutie zásadným spôsobom vplýva cena emisných povoleniek, a tiež cena plynu.
Okrem toho nakupuje v rámci teplárenského holdingu teplo od externých dodávateľov. Kde všade?
Vojtech Červenka: V Bratislave je viac ako 54 % tepla, ktoré nakupujeme od externých dodávateľov. Toto teplo však dokážeme vyrobiť lacnejšie, ako ho nakupujeme. Špeciálne v prípade paroplynového cyklu v Bratislave.
ĽL: V Bratislavskej teplárenskej v súčasnosti nakupujeme teplo od trojice externých subjektov. Najväčším z nich je paroplynový cyklus (361 GWh), ktorý vlastní spoločnosť PPC Energy, zo skupiny Veolia. Teplo nám v menšom objeme dodáva aj Slovnaft (95 GWh) a tepláreň Cogen West (57 GWh), ktorú prevádzkuje Prvá rozvojová spoločnosť.
V prípade Slovnaftu, hoci ide o súkromnú firmu, viem si predstaviť, že sa tu môže jednať o verejno-prospešný záujem. Nerozumiem však vzniku teplárne Cogen West a už vôbec nechápem vznik PPC Energy. Ich existencia nemá environmentálny dôvod, občan ju nepocítil v lacnejšom teple a ich existenciou sa nezvýšila profitabilita štátnej teplárne. Žiaľ z uvedeného vychádza, že jediným dôvodom ich vzniku bolo presmerovanie toku peňazí zo štátneho do súkromného sektoru. Žiaden verejný záujem či racionálny dôvod ich vzniku neexistuje a nikdy ani neexistoval.
V Košiciach nakupujeme teplo zo spaľovne od spoločnosti KOSIT, ale aj od Košickej energetickej spoločnosti (KES).
Tepláreň Košice uvažuje o odkúpení Košickej energetickej spoločnosti, ktorá prevádzkuje biomasový zdroj. Smerodajným by mal byť hĺbkový audit firmy. Za akých podmienok by ste k akvizícii pristúpili?
ĽL: Som prekvapný, ako ste dobre infomovaný. Keďže máme podpísanú NDA (zmluvu o mlčanlivosti), detailizácii sa určite vyhnem. Ak máte suseda, ku ktorému sa musíte zo zákona pripojiť a následne s ním máte dlhodobý a prakticky nevypovedateľný kontrakt, akú máte inú možnosť? Keďže sa z vazalského kontraktu nevieme dostať, zvažujeme kúpu spoločnosti, ale ešte predtým si chceme detailne prezrieť všetky zmluvy. Pravda je taká, že v Košiciach sme dodávky tepla od Košickej energetickej spoločnosti (KES) reálne nikdy nepotrebovali. Spoločnosť vznikla len za účelom presmerovanie toku peňazí zo štátnej sféry do súkromnej.
Inými slovami, zmluva je natoľko nevýhodná, že dáva pre vás väčší zmysel spoločnosť prebrať?
ĽL: Ak by KES vôbec neexistovala, boli by sme tomu len radi. Existencia KES neprináša nižšiu cenu tepla pre občana a ani vyšší profit pre TEKO. Hoci tento zdroj nepotrebujeme, on tu jednoducho je a my žiaľ máme dlhodobý kontrakt, ktorý musíme plniť bez ohľadu na to, ako nevýhodný je pre nás. V tejto bezvýchodiskovej situácii sa preto zamýšľame, či by pre TEKO nedávalo väčší zmysel túto spoločnosť kúpiť.
Pre lepšiu predstavu, v rámci TEKO, aký podiel tepla zabezpečuje Košická energetická spoločnosť?
ĽL: Ako som už spomínal, v Košiciach nakupujeme teplo aj od spoločnosti KOSIT, ktorá prevádzkuje spaľovňu odpadu. V tomto prípade to ale vnímame tak, že odoberať teplo, ktoré vzniká spaľovaním odpadu, je našou povinnosťou, jedná sa o verejný záujem, občania už zaň raz zaplatili. Zmluvu medzi KOSIT a TEKO hodnotíme, na rozdiel od KES ako férovú.
Aby som však odpovedal na vašu otázku: v Košiciach vyrábame 770 GWh tepelnej energie. Pre odberateľov dodávame 727 GWh. Z toho nám spoločnosť KOSIT dodáva približne 36 GWh a Košická energetická spoločnosť (KES) ďalších 49 GWh. To predstavuje v celkovom porovnaní necelých 7 %. Nejde o významný podiel.
V rámci holdingu nás viac trápi zmluva s firmou PPC Energy v Bratislave, ktorá je extrémne nevýhodná a znamená finančnú záťaž pre obyvateľov Bratislavy.
V čom konkrétne spočíva nevýhodnosť zmluvy Bratislavskej teplárenskej, o ktorej hovoríte?
VČ: Cítime sa byť zatlačení do kúta, pretože musíme odoberať teplo vo veľmi vysokom objeme ročne za nekonkurencieschopnú cenu. V objeme, ktorý reálne nedokážeme spotrebovať. Zmluva je postavená na princípe take-or-pay. Okrem toho musíme zabezpečovať studenú rezervu a vykrývať všetky výpadky. Cena, za ktorú sme zmluvne nútení teplo od PPC nakupovať, predražuje teplo odberateľom v Bratislave.
ĽL: Našim zámerom je napojiť sa na spaľovňu odpadu, ktorú vlastní mestský podnik OLO. Štát a komunálna sféra by mali byť z prirodzenej logiky veci partnermi. Ako to však zrealizovať, keď PPC Energy musíme zaplatiť aj za neodobrané teplo? Občanovi nevysvetlíme, že by sme platili za teplo dvakrát, a to spoločnosti PPC Energy za neodobrané teplo a súčasne spoločnosti OLO za odobrané teplo. Jediný zmysel by to dávalo iba v prípade, ak by sme odpadové teplo z mestskej spaľovne OLO odoberali zadarmo. V prípade súčasného 10 MW zdroja, ktorý patrí OLO, si to dokážeme predstaviť; na našej strane by sme museli vybudovať výmenníkovú stanicu. Problém je, že spáliteľného odpadu v Bratislave pribúda. Ak by sa OLO rozhodlo vybudovať nový kotol, prebytok tepla z PPC Energy by ešte vzrástol. Najlacnejšie teplo je zo spaľovne a logicky by sme ho mali odoberať. Namiesto toho odoberáme teplo zo súkromnej firmy PPC Energy. Tá spaľujeme zemný plyn a OLO potom vypúšťa vyrobené teplo zo spaľovania komunálneho dopadu a po výrobe elektrickej energie do atmosféry bez úžitku. Toto je jednoducho choré. Jediným logickým vysvetlením je diktát peňazí a absencia svedomia. Každý manažment by mal vedieť, že spojenectvom s OLO-om sa získa lacnejšie teplo pre koncového spotrebiteľa.
Ako je postavená zmluva so spoločnosťou PPC Energy?
ĽL: Objem tepla, ktorý musíme odobrať, prevyšuje potreby sústavy. Od PPC Energy máme zazmluvnených 361 GWh tepla na ročnej báze, pričom celková potreba tepla v Bratislave predstavuje necelých 800 GWh ročne.
Kontrakt je založený na princípe take-or-pay, čo je bežný model v energetike, zvlášť v plynárenstve. Paroplynový cyklus ako taký dokáže rýchlo nabehnúť a dodať elektrinu do siete. Primárne nevyrába teplo, ale jeho produktom je elektrina a podporné služby. My sme však tepláreň. Vyrábame teplo a elektrina je pre nás vedľajší produkt na to, aby sme dokázali lepšie energeticky zhodnotiť zemný plyn ako primárne palivo.
V rámci zmluvy sa akceptovalo teplo z paroplynového cyklu, ktoré bolo zaradené do základného profilu. Hoci potreby po dodávke tepla v zimných mesiacoch, napríklad v januári, sú vysoké, postupne klesajú. V prechodnom období je niekedy základné pásmo tak vysoko, že teplo, ktoré odoberáme za drahé peniaze, mávame problém vôbec umiestniť. V prípade, že ho neodoberieme, musíme zaň aj tak zaplatiť. Podľa zmluvy sme povinní PPC Energy zaplatiť aj za plyn, ktorý nebol spálený.
Dokedy je zmluva platná?
ĽL: Zmluva s PPC Energy sa pripravovala v 2014 a podpísaná bola v roku 2015. S fyzickými dodávkami tepla sa začalo začiatkom roka 2016. Platnosť tejto zmluvy, ktorú považujeme za vazalskú a výrazne v neprospech Bratislavskej teplárenskej, vyprší o vyše desať rokov, konkrétne 1. januára 2032. Až vtedy budeme voľní.
Za danej situácie by nám pomohlo, keby sa znížil buď objem odoberaného tepla, a/alebo jeho cena. Ideálne oboje. V porovnaní s našou vlastnou internou cenou tepla nám PPC Energy dodáva teplo o 21,5 % drahšie. Ročne takýmto spôsobom prichádzame o tretinu tržieb Bratislavskej teplárenskej, čo je zhruba 20 miliónov eur. Keby bola cena aspoň na úrovni našej, resp. našich variabilných nákladov…, My ale musíme odoberať nielen drahé teplo, ale ešte aj v predimenzovanom objeme. Navyše, ak sa na strane PPC Energy vyskytne porucha, musíme si zabezpečiť teplo sami, ale súčasne im platiť za neodber. Ich porucha, naša katastrofa, naše riziko.
Do spoločnosti PPC Energy nedávno vlastnícky vstúpila nadnárodná teplárenská skupina. Prečo by mala pristúpiť na vami požadované podmienky, keď akvizícia prebehla úplne štandardne?
ĽL: Neobviňujem ich. Keď sa na to dívam ich očami, úlohou manažmentu je rozvíjať biznis na území Slovenska. Majú smolu, že kúpili štandardným spôsobom niečo, čoho minulosť je neštandardná. Súčasťou akvizície bola aj neférová zmluva, ktorá podľa nášho vnímania predstavuje nezmyselný transfer peňazí z Bratislavskej teplárenskej do PPC Energy. Ak to celé zjednoduším, PPC Energy jednoducho nikdy nemala vzniknúť, keďže neriešila kapacitný nedostatok, neprináša environmentálne zlepšenie, ani nižšiu ceniu tepla pre občana a už vôbec nie vyššiu profitabilitu pre BAT.
To, že sa Veolii postupne darí vytláčať štát z výroby tepla nesvedčí ani tak o ich šikovnosti, ako skôr o fakte, že zástupcovia štátu boli v minulosti nešikovní či bezdôvodne servilní, ergo nedostatočne hájili záujem akcionára - štátu. Pre nás je výroba tepla core biznis. Žiaľ významná časť podielu na dodávkach tepla v Bratislave bola “ukradnutá” o čom svedčia aj donedávna katastrofálne hospodárske výsledky BAT-ky. Bratislavská teplárenská produkovala každoročne stratu, čo je pri nastavení regulácie v teplárenstve doslova “umenie”. ÚRSO vám totiž v cene tepla garantuje zisk, o ktorý neprídete, ak nehospodárite vyslovene nerozumne.
Zisk slúži v teplárni na reprodukciu zariadení a udržateľnosť. Nemáme zodpovednosť iba za dodávku tepla, ale aj za rozvody, ktoré sa odpisujú 20 rokov. Veľkou hrozbou je, že akonáhle sa prestane tvoriť dostatočný cash flow, nebude dostatok peňazí na modernizáciu rozvodov, nehovoriac o výrobných zdrojoch.
Rád by som zdôraznil, že my určite nebojujeme so spoločnosťou Veolia. Hájime len náš záujem, pretože zmluva s PPC Energy je evidentne účelová a neférová voči BAT. Paroplyn sa, žiaľ, dostal do rúk slušnej firmy s neslušnou zmluvou.
Ak naznačujete, že zmluva je fakticky nevypovedateľná, kam smerujú vaše ďalšie kroky v tejto veci?
Pri reštrukturalizácii v rámci holdingu sme začali vyrábať čoraz lacnejšie teplo, ale súčasne nakupujeme čoraz drahšie teplo od spoločnosti PPC Energy zo skupiny Veolia. Tento problém je z roka na rok vypuklejší.
Našou snahou je vyrokovať s Veoliou výrazne nižšiu cenu, a/alebo priepastné zníženie povinných odberov tepla. Jedinou šancou je hľadať riešenie formou kompromisu. A hoci by z nášho pohľadu stále nešlo o ideálne riešenie, verím, že by to aspoň čiastočne pocítili odberatelia na nižšej cene tepla. V každom prípade by to bol určite lepšie ako stav, ktorý v Bratislave existuje v súčasnosti. Firma PPC Energy nikdy nemala vzniknúť, resp. nemal nastať podpis zmluvy s BAT na dodávku tepla, keďže na to neexistoval žiadny rozumný dôvod, ktorý by sa dal vysvetliť verejným záujmom.
Žiaľ v súčasnosti má OLO sťaženú situáciu postaviť nový kotol, pretože existuje povinnosť, využiť teplo po výrobe elektrickej energie, čo je za danej situácie problém.
Ak by ste si vyrábali teplo sami, koľko by priemerne ušetril odberateľ v Bratislave?
Maximálna cena za dodávku tepla pre odberateľov Bratislavskej teplárenskej, ktorú schválil ÚRSO pre aktuálnu vykurovaciu sezónu, predstavuje 70,8 eur za megawatthodinu (MWh). Nami fakturovaná suma za teplo v Bratislave teda nesmie byť vyššia. V našom internom rozpočte však počítame s o niečo ambicióznejšou cenou na úrovni 67,09 eur/MWh, čo by nám ešte stále pri vyúčtovaní umožnilo vrátiť zákazníkom nejaké peniaze späť.
Ak by sme si teplo zabezpečovali vo vlastnej réžii bez PPC Energy, podľa našich výpočtov by sa priemerná cena znížila na 65,3 EUR/MWh, čo by znamenalo ročnú úsporu priemerného bytu 48 eur vrátane DPH. Ak by sme sa napojili na spaľovňu odpadov, teplo získané od OLO by znížilo priemernú cenu na 64,3 EUR/MWh. Za predpokladu, že OLO postaví ďalší kotol, o čom sa reálne uvažuje, priemerná cena tepla v systéme CZT by klesla na 62,98 EUR/MWh. Ročné náklady na vykurovanie priemerného bytu by tým zlacneli o 68,5 eur.
Ak uvážime, že priemerný byt platí ročne 500-520 eur na vykurovanie, úspora takmer 70 eur je významná.
Čisto hypoteticky, koľko by stálo napojenie sa Bratislavskej teplárenskej na spaľovňu odpadu OLO?
Toto nepredstavuje reálny problém. Zo strany Bratislavskej teplárenskej by išlo o investíciu v predpokladanej hodnote na úrovni pár desiatok tisíc eur do infraštruktúry. Predovšetkým do výstavby výmenníkovej stanice.
Výzvou teplárenstva budúcnosti je zabezpečiť udržateľné vykurovanie vo forme vysoko účinného CZT. V tomto procese sa hovorí najmä o kombinácii zemného plynu spolu s obnoviteľnými zdrojmi energie. Aký potenciál majú štátne sústavy CZT pre ďalšie etablovanie OZE?
Čo je dané legislatívou, to je, samozrejme záväzné. Faktom je, že súčasný manažment bol koncipovaný vlani v septembri. Sme ešte stále v situácii „hasičov”, a to navyše v komplikovanom pandemickom období. Bez ohľadu na tieto okolnosti s istotou vieme, že z uhoľného programu chceme odísť okolo roku 2023. Pokiaľ ide o OZE, pre Košice je opäť aktuálna téma geotermálnej energie. V Martine je reálny spoločný podnik medzi spoločnosťami SPP a Brandtner, ktorý je zameraný na výrobu bioplynu. My máme ambíciu odoberať bioplyn pre Martinskú teplárenskú.
Príležitosť vidíme aj pri projektoch energetického zhodnotenia produktov z komunálneho odpadu. S čerpaním eurofondov je to zložitejšie. Možnosť podpory je reálnejšia skôr pri spaľovaní tuhého alternatívneho paliva.
V prípade spoločnosti TEKO sa viac ako desaťročie hovorí o možnosti využitia geotermálnej energie. Záujem o využitie vrtu pri Ďurkove, ktorý má na starosti firma Geoterm Košice pod kontrolou SPP Infrastructure, ožíva aspoň deklaratívne aj z vašej strany. Podnikli ste v tomto smere aj nejaké kroky?
VČ: Všetky zúčastnené strany v tomto projekte majú skutočný záujem sa dohodnúť. Chcem ale zdôrazniť, že ak sa ho podarí dotiahnuť do úspešného konca, spoločnosť TEKO nebude od Geoterm Košice nakupovať teplo, ale horúcu vodu, v podstate ako primárne palivo. Výmenníková stanica by už bola našim majetkom.
Celý projekt má v kontexte návratnosti zmysel iba vtedy, ak sa podarí získať dotácie, ktoré sa využijú na výstavbu privádzača o dĺžke približne 15 kilometrov. Geotermálne vrty sú len jednou časťou projektu, ale naša snaha v súčasnosti smeruje k tomu, aby sa nám podarilo získať eurofondy a následne ich efektívne využiť.
ĽL: Je tu ešte jeden aspekt. Predchádzajúce manažmenty sa asi málo snažili hľadať riešenia a všetko nasvedčuje tomu, že mali záľubu v nakupovaní uhlia. My takéto pohnútky nemáme a tak hľadáme možnosti ako projekt uskutočniť.
Okrem environmentálneho aspektu treba brať do úvahy aj záujem našich odberateľov t.j. je nežiadúce, aby dodávka geotermálne tepla spôsobila skokové navýšenie ceny tepla pre občanov. Aj preto podmieňujeme realizáciu celej akcie získaním eurofondov na vybudovanie tepelného privádzača. Tejto skutočnosti si je vedomé aj Ministerstvo hospodárstva SR.
Ak by sa toto podarilo, bol by to významný posun vpred a SPP Infrastructure môže zrealizovať ďalšie tri vrty, vďaka ktorým by sme mohli zvýšiť odber horúcej vody a vykurovať podstatnejšiu časť Košíc geotermálnou energiou.
Kedy by sa, podľa optimistického scenára, mohla časť Košíc začať vykurovať geotermálnou energiou?
ĽL: Myslím si, že rok 2026 predstavuje reálny časový horizont. Ako som však spomínal, podmienkou realizácie je získanie eurofondov.
Pokiaľ ide o synergiu medzi aktivitami teplární, okrem spoločných nákupov surovín sa v zmluve o zdieľaných službách spomína aj zabezpečenie jednotného postupu pri predaji podporných služieb SEPS, riadenie výroby, spotreby elektriny a odchýlok. Ako sa vysporiadávate s touto činnosťou?
VČ: V prvom rade prevádzkujeme teplárenské zariadenia. Sme silne závislí od toho, koľko tepla vieme umiestniť. Nevyrábame elektrinu preto, aby sme teplo následne marili. Čiže aj naše možnosti podporných služieb a riadenia odchýlky sú do značnej miery limitované. Snažíme sa tieto činnosti optimalizovať primárne preto, aby sme zlepšili cash flow našich spoločností. Nemáme v úmysle stať sa silným hráčom na poli podporných služieb a riadenia odchýlky. Nerobíme to kvôli biznisu, ale v snahe optimalizovať naše výnosy z elektrickej energie. V žiadnom prípade nechceme mariť teplo s vidinou väčšieho zisku na týchto službách.
Do portfólia činností patrí okrem predaja tepla aj predaj chladu. Kedy bude chlad zaujímavým artiklom?
VČ: Som presvedčený, že postupnými krokmi to pôjde. V súčasnosti je výroba chladu príliš drahá. Už dnes však existujú nové objekty, ktoré majú záujem o centrálnu výrobu chladu, ale to sú zatiaľ skôr prvé lastovičky. Na to, aby sa chlad dostal do bytov v masovom meradle, sa nedá využiť súčasný systém rozvodov tepla v dome. Novým objektom, ktoré majú o tento produkt záujem, dokážeme poskytnúť chlad z tepla, ktoré vyrobíme centrálne. To teplo však musí mať parametre, ktoré sú na hranici prevádzky horúcovodných systémov. Absorpčný spôsob výroby tepla je teda možný iba tam, kde na to existuje vhodná infraštruktúra. Napriek obmedzeniam hľadáme pre nové budovy riešenia, aby sme im vedeli poskytnúť aj tento produkt.
Vlani ste naznačili problémy s ekologizačným projektom vo Zvolenskej teplárenskej. Aká je situácia s odstupom niekoľkých mesiacov? Hospodárenie podniku mala preveriť analýza. Aký je jej výsledok?
ĽL: Vo Zvolene sme zdedili zlý projekt vo všetkých aspektoch. Projekt ekologizácie teplárne bol koncepčne zlý, evidentne predražený, draho financovaný a ešte aj s ročným sklzom oproti plánu. Z pasce drahého financovia sa nám už podarilo uniknúť zmenou financujúcej banky s úsporou 5,5 mil. eur. Za danej situácie žiaľ neexistovala iná cesta ako krajné riešenie v podobe podania trestných oznámení.
Pokiaľ ide o hospodársky výsledok, naplnia sa vaše predikcie? Účtovné závierky sa finalizujú...
ĽL: Šesť holdingových teplární dosiahlo v roku 2020 hrubý zisk pred zdanením 7 miliónov eur, čo je viac ako štvornásobok oproti pôvodnému predpokladu zo začiatku roka. Pokiaľ ide o prevádzkové výnosy, rok sme uzavreli na hodnote 234 miliónov eur pri prevádzkovom zisku (EBITDA) na úrovni 36 miliónov eur. Pre porovnanie, v roku pritom 2019 vykázali štátne teplárne stratu 7 miliónov eur pred zdanením. To je významný skok.
Štátne teplárne sú povinne účastníkmi systému EÚ pre obchodovanie s emisiami EU ETS, ktoré v poslednom období trhajú rekordy na európskych burzách. Ako ste sa s týmto trendom vysporiadali?
ĽL: V našom internom rozpočte počítame s cenou 37 EUR za tonu oxidu uhličitého (CO2). To je náš strop. Ideálne by pre nás bolo bývalo, keby sme nakúpili dostatok emisných povoleniek ešte minulý rok v lete, ale nemali sme dostatok hotovosti. Snažili sme sa v tej dobe získať aj úver z banky. Táto možnosť nakoniec vyšla, ale až po zvýšení cien emisných povoleniek.
V súčasnosti sa cena za tonu CO2 pohybuje na úrovni 43 až 46 eur, čo je naozaj veľa. Rátame však s tým, že cena poklesne. Chceme dokúpiť zvyšok emisných kvót tak, aby sme v priemere nezaplatili viac ako uvedených 37 eur za tonu. Súčasne sa snažíme redukovať objem CO2, ktorý potrebujeme.
Spotrebu uhlia sa nám podarilo medziročne znížiť o 100 tisíc ton. V tomto trende chceme pokračovať ďalej.
V Žiline to pôjde ľahšie, v Košiciach to bude náročnejšie. Tam chceme otestovať tuhé alternatívne palivo, ktoré vzniká vytriedením a homogenizovaním časti odpadu. Takýto produkt má slušnú výhrevnosť. Musíme mať však istotu, že splníme všetky emisné kritériá.
Ľuboš Lopatka je generálny riaditeľ spoločnosti MH Manažment. V rámci MHTH pôsobí ako CEO/generálny riaditeľ. Vojtech Červenka je členom predstavenstva Bratislavskej teplárenskej, ktorý je zároveň CCO/obchodným riaditeľom v holdingu MHTH. Prepis rozhovoru bol autorizovaný. Nadpis, perex a otázky: portál energoklub.sk.
Viac
Zdroj: Freepik
