19. 5. 2025
V rozhovore sa dozviete:
- ako sa v praxi uplatňuje klauzula „take-or-pay“ v dlhodobej zmluve s Gazpromom
- akú úlohu hrá v dodávkach ruského plynu na Slovensko maďarská štátna firma MVM
- čo vyčíta SPP cestovnej mape EK na ukončenie dovozu energetických surovín z Ruska
- prečo sa SPP nevie „prepnúť“ na dodávky LNG a ako uvažuje o alternatívnych zdrojoch
- akú úlohu by mohla zohrať nová dcérska firma SPP pri obnove tranzitu cez Ukrajinu
Vypočujte si podcast ENERGOKLUB® na Vašich obľúbených platformách a buďte tak prví, ktorí získajú exkluzívny prístup k najnovším epizódam. Prihláste sa na odber podcastu.
Považujete Gazprom za spoľahlivého obchodného partnera?Na túto otázku neviem odpovedať jednoducho „áno“ alebo „nie“. Vnímam ju totiž v dvoch rovinách.
Prvou je osobná rovina. Odkedy mám v kompetencii komunikáciu so zástupcami spoločnosti Gazprom, môžem na základe vlastnej skúsenosti konštatovať, že ide o spoľahlivého partnera. Platí, že ak sa na niečom dohodneme – či už ide o písomnú alebo ústnu dohodu – tieto záväzky sa dôsledne plnia. Nestáva sa, že sa na niečom dohodneme a na druhý deň by to bolo inak.
Vašu otázku však chápem aj v kontexte rokov 2021 a 2022, teda obdobia, keď Gazprom výrazne obmedzil dodávky plynu viacerým európskym odberateľom. Toto konanie nemožno označiť za férové. Na druhej strane treba dodať, že ako Európa sme Gazpromu v istej miere túto situáciu „uľahčili“. Výrazne sme totiž zanedbali diverzifikáciu dodávok. Až dve tretiny plynu spotrebovaného v Európe boli importované, pričom približne polovica pochádzala z Ruska. Gazprom tak vnímal príležitosť – v čase stagnujúceho alebo zníženého dopytu a nízkej ceny plynu na úrovni až 3 EUR/MWh – manipulovať s objemom dodávok s cieľom ovplyvniť cenu.
Ešte si neodpustím jeden dôležitý fakt. Takéto praktiky nie sú výlučne doménou Gazpromu. Z nedávnej minulosti máme príklad amerického dodávateľa LNG, ktorý sa s odvolaním na tzv. vyššiu moc rozhodol jednostranne vypovedať dlhodobé kontrakty. Vzhľadom na výhodnejšie ceny na spotovom trhu presmeroval svoje objemy práve tam. Takéto praktiky teda využívajú aj iní dodávatelia, nie je to špecifikom len Gazpromu.
SPP má dlhodobú zmluvu s Gazpromom do roku 2034. Jeho súčasťou je klauzula „take-or-pay“, na základe ktorej by mal SPP platiť za komoditu aj vtedy, keď ju neodoberie. Koniec ukrajinskej trasy skomplikoval schopnosť ruského exportéra dodávať plyn na Slovensko, a teda aj plniť zmluvu, v januári nedodával komoditu vôbec. Ako sa uplatňuje táto klauzula?
Toto je trochu chybná interpretácia klauzuly „take-or-pay“. Áno, v doslovnom preklade klauzula znamená „odober alebo zaplať“, ale v praxi to platí len za predpokladu, že dodávateľ je schopný komoditu skutočne dodať. V januári tohto roka však Gazprom túto schopnosť nemal, a teda išlo o jednoznačné porušenie zmluvy z jeho strany.
Našťastie, od februára sa podarilo kontrakt znovu reštartovať. Momentálne teda v určitej miere fungujeme a plyn dostávame na základe tejto zmluvy. Znamená to, že za týchto okolností sa klauzula „take-or-pay“ neuplatňuje.
K akým úpravám dlhodobého kontraktu s Gazpromom došlo v priebehu rokov?
Tento kontrakt je platný od roku 2008 a v súčasnosti už absolútne nereflektuje aktuálne trhové podmienky, ktoré sa odvtedy zásadne zmenili. Objem plynu, ktorý je v zmluve dohodnutý, dnes nezodpovedá ani celkovej spotrebe Slovenska, nieto ešte samotným odberom zákazníkov spoločnosti SPP.
Čo sa týka cenového mechanizmu, pôvodne bola cena naviazaná na ropné produkty, čo už dnes rozhodne nemožno považovať za najmodernejší spôsob oceňovania.
Zmluva sa preto v priebehu rokov viackrát upravovala. V poslednom období bolo zvykom, že sa každý rok podpisoval dodatok, ktorým sa upravovali buď objemy, alebo cenové podmienky. Často sa stretávame s tým, že niekde sa uvádza, že kontrakt bol podpísaný v roku 2008 na obdobie 20 rokov, a zároveň sa hovorí, že platí do roku 2034. Je to práve z toho dôvodu, že nadbytočné – teda v danom roku neodoberané – objemy sa z pôvodne plánovaných rokov presúvali na koniec kontraktu. Platnosť zmluvy sa takýmto spôsobom opakovane predlžovala.
Ako vidíte budúcu pozíciu Gazpromu v EÚ? Analýza portálu ISIC ukázala, že od začiatku ruskej agresie na Ukrajine začalo vyše 20 subjektov arbitráže voči Gazpromu. Niektoré spory stále prebiehajú, iné už rozhodnuté, hoci vymáhateľnosť škôd je otázna. V kontexte mnohých právnych a reputačných sporov, môže podľa vás „ruský“ plyn zažiť svoj comeback?
Môžem s plným presvedčením povedať, že dopyt po ruskom plyne stále existuje a je významný. Už počas minulého roka ste si určite všimli naše snahy o zachovanie ukrajinského tranzitu, vrátane podpisu spoločnej deklarácie, ktorá bola adresovaná Európskej komisii.
V tom čase sme absolvovali viaceré rokovania s partnermi a podnikmi podobnými SPP, a to nielen z nášho regiónu, ale aj zo západnej Európy. Mnohé z týchto subjektov vyjadrili záujem pokračovať v nákupe zemného plynu z Ruska – a tento záujem pretrváva aj dnes. V tejto súvislosti sme založili dcérsku spoločnosť SPP plus, ktorá by v budúcnosti mohla zohrávať významnú úlohu pri zabezpečovaní tranzitu ruského plynu. Už teraz nás kontaktujú firmy, ktoré majú záujem o jeho odber. Osobne nemám pochybnosti o tom, že dopyt po tomto plyne v Európe pretrvá.
Preto si myslím, že k určitému „comebacku“ ruského plynu dôjde. Samozrejme, vojna je hrozná udalosť a všetci veríme, že sa čoskoro skončí. No práve energetické suroviny z Ruska môžu do budúcna poslúžiť ako nástroj na podporu obnovy Ukrajiny – krajina bude potrebovať ropu aj zemný plyn, a zároveň by jej mohli prospieť výnosy z tranzitu týchto komodít.
Či sa však dodávky ruského plynu podarí obnoviť v pôvodnom rozsahu, tu som trochu skeptický. Nevidím reálny priestor na to, aby sa do Európy opäť prepravovalo 850 miliárd kubických metrov plynu ročne z Ruska, ako tomu bolo v minulosti. No verím, že v nejakej rozumnej miere sa dodávky obnovia.
Od apríla prúdia na Slovensko navýšené objemy ruského plynu južnou cestou z Maďarska. Hoci o konkrétnych objemoch nehovoríte, zdôrazňujete, že sú dostatočné pre zákazníkov SPP. Po mesiaci a pol v novom režime, aká je konzistentnosť týchto dodávok?
Áno, máte pravdu, konkrétne objemy nekomunikujeme. Čo však môžem povedať, je, že nejde o objemy v rozsahu, ktorý je uvedený v dlhodobom kontrakte. Ani by to nebolo fyzicky možné vzhľadom na kapacitné obmedzenia na trase z Ruska na Slovensko cez turecké územie.
Téma súvisí aj s vašou prvou otázkou – Gazprom v súčasnosti svoje záväzky plní. Dodávky prebiehajú v plnom dohodnutom rozsahu, no tieto objemy nie sú naším jediným zdrojom. Zemný plyn nakupujeme aj na trhoch v Rakúsku a Nemecku. Tento plyn buď fyzicky prepravujeme na Slovensko pre našich zákazníkov, alebo realizujeme swapové operácie.
Väčšina tohto objemu v súčasnosti smeruje do zásobníkov spoločnosti Nafta, kde ho uskladňujeme pre budúce potreby.
Môžete priblížiť, aký je percentuálny podiel plynu od Gazpromu z juhu a zvyšných dodávok alebo je to predmetom obchodného tajomstva?
Nie je to úplne predmetom obchodného tajomstva, no zároveň platí, že tieto objemy sa priebežne menia. Nákupy na západných trhoch prebiehajú aj na dennej báze, takže podiel jednotlivých zdrojov sa počas mesiaca prirodzene mení. Aj keby som dnes uviedol konkrétne číslo, už zajtra by nemuselo byť aktuálne.
Nie je tajomstvom, že vzhľadom na vybookované prepravné kapacity sa maďarská štátna firma MVM vzdala časti dodávok od Gazpromu v prospech SPP. Ako možno interpretovať tento krok: ide skôr o prejav solidarity, využitej biznis príležitosti alebo kombinácie oboch?
Myslím si, že ide o kombináciu oboch. V prvom rade je dôležité si uvedomiť, že nejde len o spoločnosť MVM. Viacero firiem má zakúpené kapacity – či už na srbsko-maďarskej, alebo maďarsko-slovenskej hranici.
Ak sa pozrieme na aukciu, ktorá prebiehala minulý rok na prepojovacom bode Veľké Zlievce, kapacita tam bola zarezervovaná na obdobie šiestich rokov. Prvé dva až tri roky boli predané s výraznou aukčnou prémiou, čo jasne naznačuje, že za tým musí byť reálny "business case" – nikto si nekúpi dlhodobú kapacitu len z dôvodu nejakej solidarity.
Treba si tiež uvedomiť, že táto aukcia sa konala ešte v čase, keď nebolo vôbec isté, či bude preprava cez Ukrajinu pokračovať. Scenáre boli v tom období rôzne a situácia bola mimoriadne nejasná.
A áno, spoločnosť MVM aktuálne poskytuje swapový servis – nie však pre nás, ale pre spoločnosť Gazprom.
Znamená to, že priamo nekomunikujete so spoločnosťou MVM?
S MVM, samozrejme, komunikujeme priamo, no v prípade, na ktorý sa pýtate, poskytuje túto konkrétnu službu Gazpromu, nie nám. Gazprom voči nám plní záväzky vyplývajúce z nášho pôvodného kontraktu, podľa ktorého je povinný dodať plyn pre SPP na území Slovenska – nie na srbsko-maďarskej hranici.
Túto swapovú službu, teda dopravu plynu zo srbsko-maďarskej hranice až na Slovensko, zabezpečuje spoločnosť MVM pre Gazprom. A určite tak nerobí zadarmo. Je za tým štandardný obchodný model a domnievame sa, že tieto podmienky sa zohľadnili aj pri vyjednávaniach o cene dodávok plynu pre maďarský trh.
My sme vďační, že MVM túto službu pre Gazprom poskytuje – v konečnom dôsledku to umožňuje realizáciu dodávok pre nás. No zároveň je zrejmé, že ide o komerčnú službu, z ktorej MVM prirodzene profituje.
Tá moja otázka smerovala aj k tomu, že v prípade, že by sa Maďarsko ocitlo v plynovej núdzi, napr. kvôli chladnej vykurovacej sezóne, môže Gazprom dodávky obmedziť v prospech MVM?
Objemy, ktoré sú týmto spôsobom prepravované, presahujú potreby Maďarska. MVM si v prvom rade zabezpečuje pokrytie vlastného domáceho dopytu, a až zvyšné kapacity sú k dispozícii na ďalší predaj. Treba tiež zdôrazniť, že Maďarsko má pomerne významnú domácu ťažbu zemného plynu, z ktorej časť prúdi aj na Slovensko.
Budapešť, pochopiteľne, prioritne sleduje vlastné potreby a až následne prichádza na rad export. Historicky platilo, že objemy, ktoré MVM nakupovala na srbsko-maďarskej hranici a smerovali na Slovensko, putovali ďalej do Česka. Na tamojšom trhu má MVM svoju dcérsku spoločnosť, ktorá tam pôsobí ako významný hráč.
Aktuálne sa však tento tok nerealizuje, keďže pre MVM je výhodnejšie predávať plyn na Slovensko a svoju českú dcéru zásobovať priamo z Nemecka – z hľadiska nákladov je to lacnejšie riešenie.
Zdroj: SFÉRA, a.s.
Už ste to sám spomenuli, na Ukrajine ste založili dcéru SPP plus, ktorej cieľom má byť participovať na obnovení tranzitu cez Ukrajinu. Ste priamo v jej vedení, v akom stave je proces zakladania dcéry a aké ďalšie kroky v tejto súvislosti plánujete?
Trochu vás poopravím – spoločnosť nebola založená na Ukrajine. Ide o štandardnú slovenskú eseročku, ktorú sme založili približne pred dvoma mesiacmi. Správne ste pochopili jej potenciálnu úlohu do budúcnosti. Naďalej sa snažíme o obnovenie tranzitu plynu cez ukrajinské územie.
Historicky túto prepravu zabezpečovala spoločnosť Naftogaz, ukrajinský štátny podnik, ktorý pre Gazprom realizoval istú formu swapovej operácie. Mal zakúpenú prepravnú kapacitu cez Ukrajinu a zabezpečoval tranzit plynu z rusko-ukrajinskej hranice na ukrajinsko-maďarskú alebo ukrajinsko-slovenskú hranicu.
V prípade, že by v budúcnosti nebolo možné pokračovať v tomto konštrukte, spoločnosť SPP plus by mohla plnohodnotne prevziať úlohu, ktorú Naftogaz v tomto reťazci plnil – ak takáto potreba vznikne.
Momentálne sme vo fáze, keď vybavujeme všetky potrebné certifikácie a oprávnenia, aby sme boli pripravení túto činnosť v prípade potreby vykonávať.
Vzhľadom k tomu, že máte takýto podnikateľský zámer na Ukrajine, určite sledujete aj stav tamojšej infraštruktúry. Okrem zničenej meracej stanice Sudže je tranzitný systém funkčný?
Ukrajinský prepravný systém je v poriadku. Pokiaľ ide o meraciu stanicu Sudža, tá sa nachádza na území Ruskej federácie a aktuálne je mimo prevádzky. Nechcem špekulovať, ale jej obnova by pravdepodobne trvala niekoľko mesiacov – za predpokladu, že by mal Gazprom k dispozícii všetok potrebný materiál.
Treba si však uvedomiť, že prepojovací bod Sudža nie je jediným možným miestom vstupu plynu z Ruska na ukrajinské územie. Navyše, plyn sa na tejto stanici nemeria už od leta minulého roka, kedy ukrajinské ozbrojené sily vstúpili do regiónu Kursk. Plyn cez Sudžu síce stále pretekal, no meranie prebiehalo na iných bodoch.
Tým chcem povedať, že v nejakom režime by bolo možné obnoviť tranzit plynu aj cez tento prepojovací bod.
Existuje tu teda skupina zákazníkov, ktorá by bola ochotná získavať plyn ruského pôvodu, ale nie priamo od Gazpromu, ale prostredníctvom vašej dcéry. Môžete konkretizovať, o koho ide?
Ide o spoločnosti porovnateľné veľkosťou s SPP, v niektorých prípadoch aj väčšie. Hovoríme o dodávateľoch zemného plynu, z ktorých viacerí vedú s Gazpromom spory alebo arbitrážne konania. Pochádzajú najmä z Nemecka, ale aj z iných krajín západnej Európy. Dopyt po ruskom plyne tu určite existuje. Otázkou však zostáva, do akej miery bude možné tento dopyt reálne uspokojiť.
Pokiaľ ide možnosti diverzifikácie, azerbajdžanský plyn ste označili za chiméru a pri LNG ste skôr skeptický – podľa vás nejde o komoditu vhodnú pre spoločnosť ako SPP. Prečo?
Moje vyjadrenie k azerbajdžanskému plynu reflektovalo závery stretnutia prezidentov Alijeva a Zelenského. Na základe týchto vyjadrení vznikla predstava, že Azerbajdžan je schopný prakticky zo dňa na deň zabezpečiť relevantné objemy zemného plynu pre trhy, ako sú Ukrajina alebo Slovensko. Táto predstava sa rozšírila aj v rámci Európskej komisie, ktorá na pracovných skupinách, ktorých sme sa zúčastňovali spolu s pani ministerkou hospodárstva, opakovane deklarovala, že takéto dodávky sú reálne.
Realita sa však ukázala byť iná. Až keď sa do rokovaní zapojila spoločnosť SOCAR a zástupcovia azerbajdžanskej vlády, bolo jasne potvrdené, že Azerbajdžan v krátkodobom horizonte nemá kapacity na navýšenie produkcie plynu. Navyše, aj keby tieto dodatočné objemy mal, v súčasnosti neexistuje infraštruktúra, ktorá by umožňovala ich efektívny tranzit do Turecka a následne ďalej do Európy. Na vybudovanie tejto infraštruktúry by boli potrebné investície v rádoch stoviek miliónov eur, čo odkladá reálnu možnosť na strednodobý horizont – približne 5 až 8 rokov.
Azerbajdžanský plyn teda môže byť riešením, ale určite nie v krátkodobej perspektíve. Treba si zároveň uvedomiť, že Slovensko a Rakúsko sú jediné krajiny v Európe, ktoré v súčasnosti nemajú na svojom území, prípadne na hranici, prítomného producenta zemného plynu. To považujem za kľúčový fakt. Tradične to bol vždy producent, kto si zakúpil prepravné kapacity a zabezpečil dodávku až na územie členského štátu. Dnes sa to síce deje, ale len vďaka swapovým operáciám so spoločnosťou MVM. Reálne však producenta prítomného nemáme.
Osobne si neviem predstaviť, že by spoločnosť ako SPP mala nakupovať prepravné kapacity z Azerbajdžanu až na Slovensko – cez šesť krajín a množstvo prepojovacích bodov. Zvlášť teraz, keď sa tieto kapacity alokujú cez simultánne aukcie organizované v jedinom termíne. Ide o extrémne rizikovú operáciu – ak sa vám nepodarí získať ani jednu časť trasy, musíte aj tak zaplatiť za všetky ostatné. Finančné riziko je v takomto prípade obrovské. Navyše, motivácia spoločnosti SOCAR predať plyn napríklad v Bulharsku za cenu, ktorá by ešte umožnila jeho výhodnú prepravu na Slovensko, prakticky neexistuje. Cena plynu v Bulharsku je aktuálne vyššia ako u nás.
Druhý časť otázky sa týkala skvapalneného plynu. Prečo nevidí potenciál v LNG?
Nespochybňujem význam LNG pri diverzifikácii zdrojov zemného plynu – aj pre SPP je to vítaný vítaný doplnkový zdroj. Na druhej strane, ako stredoeurópska krajina bez prístupu k moru čelíme objektívnym obmedzeniam. Aby sme mohli LNG komoditu reálne nakúpiť a dopraviť na Slovensko, musíme ju prepravovať minimálne cez jednu, ideálne cez dve krajiny, pretože napríklad Poľsko patrí medzi tie drahšie alternatívy z hľadiska tranzitu.
LNG ako také zároveň nie je lacné. Nemôžeme sa jednoducho spoľahnúť na predstavu, že SPP len „prepne“ z jedného zdroja na LNG. Je s tým spojených množstvo komplikácií – od zabezpečenia regazifikačných kapacít až po prepravné kapacity cez viaceré štáty. Realisticky si viem predstaviť využitie LNG len v spolupráci so silným partnerom, ktorý je na trhu s LNG etablovaný a dokáže tieto produkty pretvoriť na štandardné formy obchodované na spotových trhoch. A áno – o takýchto dodávkach rokujeme.
ENERGOFÓRUM 2024. Zľava: R. Ňukovič (eustream), M. Ľalík (SPP) a M. Kocůrek (EGÚ Brno) Foto: sféra, a.s.
Vaši predchodcovia vo vedení SPP zvažovali možnosti akcionárskych vstupy do existujúcich alebo pripravovaných LNG terminálov. Sú takéto úvahy stále aktuálne?
Tieto snahy určite podporujem, ale je dôležité oddeliť dve veci – akcionársky vstup do nejakého infraštruktúrneho projektu a samotný nákup alebo diverzifikáciu zdrojov plynu.
Ak by na stole bola konkrétna ponuka akcionárskeho zapojenia sa do výstavby LNG terminálu, osobne by som ju plne podporil. Takáto investícia by mohla mať strategický význam pre Slovensko aj pre energetickú bezpečnosť.
V tejto chvíli však taká ponuka na stole nie je.
Európska komisia minulý týždeň predstavila plán na ukončenie dovozu dodávok energie z Ruska. Dovoz plynu má skončiť do konca roka 2027. SPP s prvou verziou cestovnej mapy nesúhlasí – návrhu vyčítate, že nie je podložený dátami. Z čoho vychádzajú vaše analýzy?
Očakával som, že ak sa Európska komisia rozhodne legislatívne zaviazať k naplneniu takejto vízie, bude to podložené dôkladne spracovanou analýzou dopadov.
V predloženej cestovnej mape však takáto analýza absentuje. Namiesto nej je tam len jednoduché konštatovanie, že dopyt po plyne v EÚ bude klesať o približne 15 miliárd kubických metrov ročne – čo má byť objem, ktorý aktuálne dovážame z Ruska. Z toho sa odvodzuje, že ruský plyn už nebudeme potrebovať.
My však dobre vieme, čo sa v nedávnej minulosti stalo s cenami plynu v Európe, keď bol ruský plyn zo systému vytlačený a všetko sa vsadilo na LNG, ktorý je globálne obchodovanou komoditou. Na trhu s LNG dnes neexistuje niečo ako "voľná ponuka". Existuje len neuspokojený dopyt – a to sa vždy premietne do cien.
Zákaz dovozu ruského plynu od 1. januára 2028 teda nie je rozhodnutie, ktoré možno len tak legislatívne ohlásiť bez dôsledkov. Chýba mi analýza dopadov z právneho, ekonomického aj regionálneho hľadiska. Nemyslím si, že je možné jednostranne zakázať plnenie kontraktov a odvolávať sa na vyššiu moc – najmä ak táto legislatíva vychádza z orgánov, ktorých sme ako členský štát súčasťou. V takom prípade by žiadna arbitrážna komisia vyššiu moc neuznala.
Mám preto vážne obavy, ako chce Európska komisia tieto vízie naplniť. A čo ešte dôležitejšie – ako sa tento prístup odrazí na budúcnosti európskeho plynárenstva.
Úplný paradox je v otázke LNG. Samotná Komisia priznáva, že fáza jeho ukončenia (phase-out) môže byť problematická. Dopyt po LNG je totiž enormný a ak si ho EÚ zakáže, tieto objemy budú jednoducho presmerované inde – do Ázie, do iných častí sveta. Loď z Kataru alebo USA si potom vyberie iný trh, kde bude ochotný zaplatiť viac.
Vo výsledku to nebude znamenať odstrihnutie Ruska od príjmov z predaja energií, ale len to, že plyn v Európe bude drahší o 10 % alebo 20 %.
Blíži sa letná sezóna typická vtláčaním plynu do zásobníkov. Práve skladovacie kapacity spolu z dodávkami cez TurkStream boli pre SPP v tomto roku kľúčové. Začiatkom roka ste upozornili nevýhodný summer-winter spread. Ako prognózujete napĺňanie zásobníkov v lete?
Letná sezóna v plynárenstve štandardne začína 1. apríla a pokračuje do konca septembra.
Aktuálne máme natlačené dostatočné objemy plynu a očakávame, že ku koncu septembra budeme mať v zásobníkoch množstvo, ktoré nám zabezpečí plynulé pokrytie potrieb počas celej zimy.
Chceme však pokračovať ďalej – našou ambíciou je zakontrahovať ďalšie skladovacie kapacity, aby sme boli pripravení aj na prípadné budúce výkyvy. Vidíme v tom príležitosť – ak dnes nemáme problém so zdrojmi plynu, môže sa situácia v budúcnosti zmeniť. A našou úlohou je byť na to pripravení.
Pokiaľ ide o summer-winter spread, na ktorý som upozorňoval už vo februári, je to krásny príklad toho, ako si vieme v Európe sami skomplikovať situáciu.
Európske nariadenie presne stanovuje, koľko plynu musí byť v zásobníkoch v konkrétnych mesiacoch. Pre obchodníkov a špekulantov s plynom prakticky neexistuje lepšia predikcia dopytu – vedia presne, kedy a koľko plynu musia členské štáty nakúpiť.
To sa prirodzene negatívne prejavilo v cene týchto spreadov. Situácia sa začala meniť až vo chvíli, keď Európska komisia verejne deklarovala zámer upraviť tieto ciele.
Vývoj na trhu s plynom v Európe je aj v kontexte geopolitického vývoja pomerne náročne predikovateľný. V tomto kontexte, čo považujete za svoju najväčšiu profesionálnu výzvu v tomto roku?
So súčasným vedením sme prevzali firmu v jednom z najhorších období - v čase, keď hrozilo, že situácia dopadne pre našu firmu veľmi zle. Postavili sme sa tomu čelom a od začiatku sa snažíme firmu stabilizovať a zároveň systematicky zveľaďovať.
Pre mňa je najväčším osobným cieľom zabezpečiť zdrojovanie na bezpečnej úrovni a zároveň sa aktívne obzeráme po iných ako ruských zdrojoch plynu. Viem, že to nie je jednoduchá úloha – z objektívnych dôvodov, o ktorých som už hovoril. Napriek tomu robíme všetko pre to, aby naši zákazníci nepocítili negatívne dopady napätej situácie na trhu, ktorá tu momentálne existuje.
S Michalom Ľalíkom (SPP) sa sa rozprával Michal Jesenič (energoklub.sk).
Rozhovor bol autorizovaný. Nadpis, perex a fotografie: energoklub.sk/sféra, a.s.